Mnohí sa modlia bez toho, aby verili. Používajú tesné zákruty, ale v skutočnosti sa toho nedržia. Tieto nerozhodné modlitby neprinášajú žiadnu úľavu tomu, kto sa modlí, a žiadnu útechu ani nádej iným. Človek používa formu modlitby, ale nevkladá do nej srdce a dušu; modliaci sa tým prezrádza, že vôbec necíti potrebu, žiadny hlad po Ježišovej spravodlivosti. Tieto dlhé, chladné modlitby nie sú na mieste a sú únavné. Príliš pripomínaš kázanie Pánovi.

Modlite sa krásne alebo s vnútorným ohňom?

Krátke modlitby, ktoré idú priamo k veci; konkrétne požiadavky na to, čo momentálne potrebujete; hlasné modlitby, kde ich môže počuť iba Boh; žiadne falošné modlitby, ale vrúcne prosby z hlbokej túžby po chlebe života – to je to, po čom Boh túži. Tí, ktorí sa modlia viac v skrytosti, sa môžu lepšie modliť aj pred ostatnými. Potom je koniec váhavým, váhavým modlitbám. Každý, kto sa viac modlí v skrytosti, je obohatením pre zhromaždenie na bohoslužbe medzi bratmi a sestrami, pretože so sebou prináša kúsok nebeskej atmosféry. Služba sa tak stáva realitou a nezostáva len formou. Ľudia okolo nás rýchlo vycítia, či pestujeme osobnú modlitbu. Keď sa muž málo modlí v skrini a pri každodennej práci, prejavuje sa to v spoločenstve modlitby. Potom sú jeho modlitby nezáživné a formálne, skladajú sa z opakovania a zaužívaných fráz a prinášajú do zhromaždenia viac temnoty ako svetla.

Modlite sa duchovne

Náš duchovný život sa živí neustálym spoločenstvom s Bohom. Zdieľame svoje potreby s Bohom a otvárame svoje srdcia Jeho osviežujúcim požehnaniam. Z úprimných pier prúdi naše vďakyvzdanie a občerstvenie, ktoré Ježiš udeľuje, sa prejavuje v našich slovách, dobročinných skutkoch a verejnej oddanosti. Naše srdcia sú naplnené láskou k Ježišovi a tam, kde láska vládne, nie je zadržiavaná, ale otvorene sa ukazuje. Skrytá modlitba udržuje náš duchovný život pri živote. Srdce, ktoré miluje Boha, túži po spoločenstve s ním a opiera sa o neho so zvláštnou dôverou.

Naučme sa, ako sa duchovne modliť, ako jasne a presne vyjadrovať svoje prosby! Poďme prelomiť pomalý, apatický zvyk, do ktorého sme skĺzli! Modlime sa úprimne! Pretože: »Modlitba spravodlivých má veľkú cenu, ak je úprimná.« (Jakub 5,16:XNUMX) Kto má vieru, pevne sa opiera o Božie zasľúbenia a naliehavo prináša svoje starosti do Božieho srdca. Ale keď duchovný život stagnuje, oddanosť sa stáva miazgou a bezmocnou formalitou.

Máme falošnú hanblivosť?

Často počúvam vyjadrenia typu: „Nemám vedomosti, ktoré chcem; Nemám žiadnu istotu, že ma Boh prijme.“ Takéto vyhlásenia nie sú ničím iným ako pochmúrnou malou vierou. Myslíme si, že naše úspechy s Bohom nás urobia lepšími, že najprv musíme byť bez hriechu, aby sme sa mohli spoľahnúť na Jeho spásnu moc? Bohužiaľ, ak budeme s takýmito myšlienkami zápasiť, nezískame silu a nakoniec zostaneme skľúčení. Keď bol bronzový had vyzdvihnutý na púšti, Ježiš bol vyzdvihnutý a odvtedy priťahuje všetkých ľudí k sebe. Kto sa pozrel na hada, bol uzdravený. Bolo to tak, ako to Boh chcel. Aj my môžeme „vzhliadnuť a žiť“ vo svojej hriešnosti, vo svojej veľkej núdzi. Keď spoznáme svoju bezmocnosť bez Ježiša, nemusíme sa nechať odradiť. Namiesto toho apelujme na to, čo urobil ukrižovaný a vzkriesený Mesiáš! Ty úbohý hriechom zaťažený, skľúčený človek, pozri naňho a ži! Ježiš sľúbil, že spasí každého, kto k nemu príde. Tam môžeme vyznať svoje hriechy a priniesť ovocie pravého pokánia.

Existujú nejaké prekážky v modlitbe?

Ježiš je dnes naším Spasiteľom. Prihovára sa za nás vo svätyni svätyne nebeskej svätyne a odpustí nám hriechy. Celý náš duchovný osud tu na zemi závisí od toho, či bez pochybností dôverujeme Bohu, alebo či hľadáme v sebe vlastnú spravodlivosť predtým, ako k nemu pôjdeme. Odhliadnime od seba na Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta! Kto pochybuje, hreší. Aj najmenšia pochybnosť v srdci privádza človeka do viny a vedie ho do veľkej temnoty a skľúčenosti. Pochybovať znamená nedôverovať Bohu, byť si istý, či splní, čo sľúbil. Mnohí v sebe prechovávajú pochybnosti, nespokojnosť a sklon k nesprávnemu konaniu, až kým nemilujú pochybnosti a nie sú hrdí na to, že sú skeptickí. Ale keď sú veriaci odmenení, dokonca zachránení pre večný život, pochybovači, ktorí zasiali neveru, zožnú to, čo zasiali: mizernú úrodu, po ktorej nikto netúži.

Niektorí si myslia, že najprv musia Pánovi dokázať, že sú znovuzrodení, kým si budú môcť nárokovať Jeho požehnania. Ale títo drahí si teraz môžu nárokovať jeho požehnanie. Potrebujú jeho milosť, Ježišovho ducha, dokonca aj na to, aby prekonali svoju slabosť, inak si kresťanský charakter vôbec nedokážu rozvinúť. Ježiš chce, aby sme k nemu prichádzali takí, akí sme: zaťažení hriechom, bezmocní, závislí. Chceme byť deťmi svetla, nie noci alebo tmy! Prečo sme potom takí malí vo viere?

modlitba a pocity

Niektorí zažívajú vypočutie ich modlitieb, cítia sa o niečo voľnejšie a sú nadšení. Ale nerastú vo viere, nemajú ani silu, ani odvahu vo viere, ale sú závislí na citoch. Keď sa im darí, myslia si, že Boh je k nim láskavý. Koľkí sú v tom oklamaní a premožení! Na pocitoch nezáleží! „Viera je pevná dôvera v to, v čo dúfame, a nepochybovať o tom, čo nie je vidieť.“ (Hebrejom 11,1:XNUMX) Sme povolaní skúmať svoj charakter v Božom zrkadle, Jeho svätý zákon, náš, Objavovať chyby a nedokonalosti a napravovať ich pomocou vzácna Ježišova krv.

dobročinnosť

Ježiš, ktorý za nás zomrel, nám ukazuje svoju nekonečnú lásku a aj my sa máme milovať navzájom. Odložme všetku sebeckosť a pracujme spolu v láske a jednote! Milovali sme sa a kazili sme sa, ospravedlňovali sme svoju nesvojprávnosť, ale boli sme nemilosrdní k našim bratom, ktorí nie sú takí chybní ako my. PÁN nás miluje a má s nami trpezlivosť, aj keď sa k druhým správame neláskavo a bez milosti. Ako často si navzájom ubližujeme, keď by sme sa mali navzájom milovať tak, ako nás miluje Ježiš. Je naliehavé, aby sme sa otočili o 180 stupňov! Starajme sa o vzácnu rastlinku lásky a pomáhajme si zo srdca! Môžeme byť láskaví, zhovievaví a trpezliví k svojim chybám, nechať si ostrú kritiku našich súrodencov pre seba, dúfať a veriť vo všetko!

Ak pestujeme ducha lásky, môžeme s dôverou zveriť svoju spásu Stvoriteľovi nie preto, že by sme boli bez hriechu, ale preto, že Ježiš zomrel, aby zachránil chybujúce, chybné stvorenia, ako sme my. Ukázal, akú veľkú hodnotu pre neho má človek. Na Boha sa môžeme spoľahnúť nie pre naše úspechy, ale preto, že nám je pripísaná Ježišova spravodlivosť. Odhliadnime od seba na Božieho nepoškvrneného Baránka, ktorý nezhrešil! Keď naňho hľadíme s vierou, premieňame sa na jeho obraz.

Zaži Ježiša dnes!

Božie Slovo má pre nás veľké zasľúbenia. Plán spásy je úžasný. Nie je to ako núdzová rezerva zriadená pre nás. Nie sme nútení dôverovať dôkazom, ktoré sa stali pred rokom alebo mesiacom, ale dnes máme istotu, že Ježiš žije a je naším obhajcom. Nemôžeme robiť dobro ľuďom okolo nás, ak nám chýba duchovný život. Naši miništranti už nezápasia noci v modlitbách, ako to kedysi robili mnohí zbožní služobníci. Radšej sedia zhrbení nad stolom a pripravujú lekcie alebo články, ktoré si prečítajú tisíce ľudí, a zhromažďujú fakty, ktoré ich majú presvedčiť o správnej doktríne. Toto všetko je dôležité, ale o koľko viac môže Boh pre nás urobiť, s akým svetlom a presvedčivosťou dokáže pohnúť srdcia iba vtedy, keď sa k Nemu vo viere modlíme! Prázdne miesta na našich modlitebných stretnutiach dokazujú, že kresťanom nie je jasné, k čomu ich Boh povolal. Neuvedomujú si, že ich úlohou je urobiť tieto stretnutia zaujímavými a ziskovými. Vypočujú si monotónne, únavné litánie a potom idú domov bez občerstvenia a požehnania. Ostatných môžeme osviežiť len vtedy, ak najprv načerpáme zo studne, ktorá nikdy nevyschne. Môžeme spoznať skutočný zdroj sily a pevne držať Božiu ruku. Len keď sme dôverní s Bohom, budeme mať duchovný život a duchovnú silu. Máme dovolené povedať mu všetky naše potreby. Naše úprimné prosby mu ukazujú, že uznávame našu potrebu a urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme v istom zmysle „odpovedali“ na naše vlastné modlitby. Nasledujme Pavlov príkaz: „Vstaň z mŕtvych a Kristus ti dá svetlo.“ (Ef 5,14)

Ako sa modlil Martin Luther?

Martin Luther bol mužom modlitby. Modlil sa a pracoval, akoby bolo treba niečo urobiť, a hneď to urobil, a potom to bolo hotové. Po modlitbe riskoval na základe Božích zasľúbení. S Božou pomocou dokázal otriasť mocnou mocou Ríma. V každej krajine sa triasli základy cirkvi.

Boží Duch sprevádza pokorného pracovníka, ktorý zostáva v Ježišovi a stýka sa s ním. Modlime sa, keď máme slabé srdce! Pomlčme o svojich blížnych, keď sme v depresii! Nepúšťajme tmu von, inak vrháme tiene na cestu blížneho. Povedzme všetko Pánovi Ježišovi! Keď budeme prosiť o pokoru, múdrosť, odvahu a rast vo viere, nájdeme svetlo v jeho svetle a radosť z jeho lásky. Len ver a určite zažiješ Božiu spásnu náruč.

Koniec: Recenzia a Herald, 22. apríla 1884

Prvýkrát uverejnené v nemčine v r Náš pevný základ, 1 2003-