V tento historický deň vypukne úsvit posledného veľkého protestu. Úsvit je za nami, nad Nemeckom a svetom žiari jemná žiara prvého úsvitu tohto mohutného protestu, ktorý predchádza Ježišovmu návratu. Na 500. výročie začiatku reformácie sa obnova veľkého, eschatologického adventného hnutia dostane do svetla, ktoré celé ľudstvo uvidí v jeho liečivej sile.

Dnes dokumentuje smrť oficiálneho protestantizmu. Protest evanjelickej cirkvi patrí k histórii. V marci 2014 si kresťanský svet všimol, keď anglikánsky biskup Tony Palmer povedal prominentným predstaviteľom evanjelikálneho a charizmatického hnutia: "Protest sa skončil." Spoločná deklarácia o doktríne ospravedlnenia medzi Svetovou luteránskou federáciou a rímskokatolíckou cirkvou v roku 1999. Od Palmerovho historického prejavu uplynulo 3 1/2 roka, krátky čas, počas ktorého sa protest konal aj v kostoloch husitov a valdenských, veľkých predchodcov reformácie. sa skončilo. Takmer všetky cirkevné spoločenstvá, ktoré vzišli z reformácie, fakticky ukončili protest, ktorý ich priviedol k životu. De jure ich našiel Spoločné vyhlásenie K deklarácii sa pripojila aj ďalšia signatárka vo Svetovej rade metodistických cirkví 23. júla 2006 a 04. júla 2017 na ekumenickej slávnosti vo Wittenbergu aj Svetové spoločenstvo reformovaných cirkví. Doktrinálne odsúdenia dávnych čias týkajúce sa nanajvýš dôležitej otázky cesty človeka k spáse sú na papieri minulosťou.

Oficiálne už žiadni »protestanti« neexistujú. Toto je veľký signál dnešnej doby. „Zmierená“ s Rímom v ústrednej doktríne ospravedlnenia, v duchu ekumenickej spolupatričnosti, sa protestantská cirkev obzerá späť na to, čo sa stalo pred 500 rokmi. Celé výročie reformácie, ktoré sa začalo dnes pred rokom, sa nieslo v znamení ekumenických osláv, ktoré mali svetu signalizovať: príčiny „bolestného“ rozdelenia cirkvi na Západe boli odstránené.

Dnešnú sviatočnú bohoslužbu vo Wittenbergu preto charakterizuje aj nastupujúci, zavŕšený ekumenizmus v zmysle plného spoločenstva pri Večeri Pánovej a Eucharistii medzi protestantskou a rímskokatolíckou cirkvou, po ktorom obe cirkvi otvorene túžia. „Viditeľná jednota v zmierenej rozmanitosti“, s rozdielmi, ktoré môžu pretrvávať, ale ktoré stratili charakter rozdeľovania cirkvi – obe cirkvi sa zaviazali k tomuto cieľu, bez ohľadu na to, či to v konečnom dôsledku povedie k opätovnému zjednoteniu cirkví alebo nie.

V teologickej rovine má okrem otázky Eucharistie len otázka chápania služby a Cirkvi, ktorá je s ňou úzko prepojená, charakter, ktorý rozdeľuje cirkvi v ekumenickom dialógu. Dnešná ekumenická teologická práca sa na to zameria viac ako kedykoľvek predtým. Pre pápeža Františka sa však konsenzus, ktorý tu stále chýba, nezdá byť skutočnou prekážkou na ceste k cirkevnému spoločenstvu okolo „Pánskeho stola“. V rozhovore s talianskymi luteránmi 15. novembra 2015 povedal: »Jedna viera, jeden krst, jeden Pán, tak nám hovorí Pavol, a z toho vyvodzujte závery […] Ak máme rovnaký krst, musíme ísť spolu. « (Zdroj) Vatikánsky rozhlas 03. októbra 2017 informoval: „Načrtávame, ako si pápež František predstavuje možné „znovuzjednotenie“ kresťanov – a tým prekvapivo zisťujeme, že pre Františka sú kresťania už dlho zjednotení.« (Zdroj)

Pre predsedu rady Evanjelickej cirkvi v Nemecku (EKD), Heinricha Bedforda-Strohma, existujú veľké nádeje v ekumenickom úsilí súčasného pápeža, ktorý preberá „dôležitú úlohu“ v ekumenizme a „[dáva] všetky dôvody, aby urobte tak aj preto, že v budúcnosti očakávate veľký zadný vietor,“ povedal predvčerom Bedford-Strohm pre nemeckú tlačovú agentúru v Ríme. Toto pokračovalo slovami: »Vedúci EKD a bavorský regionálny biskup plánuje napísať list pápežovi s predsedom Nemeckej biskupskej konferencie, kardinálom Reinhardom Marxom, a povedať mu o ekumenickom procese v Nemecku.« (Zdroj). Marx, ktorý 10. októbra poďakoval EKD za ekumenickú orientáciu výročia reformácie (Zdroj), sa v nedeľu vyslovil za znovuzjednotenie kresťanských cirkví. »Roky za to vedieme kampaň. O to sa modlím, o to pracujem,“ povedala Marxová denníku Bild am Sonntag (Zdroj).

Protest minulosti videl nerozlučnú jednotu v otázke ospravedlnenia alebo vykúpenia a v chápaní cirkvi a úradu, od ktorého objasnenia závisí spoločenstvo zboru pri Večeri Pánovej. Lutherovo vyznanie z roku 1537 sa opieralo o tento poznatok: "Takže sme a zostaneme večne rozvedení a jeden proti druhému." Rozhovor pre Vatikánsky rozhlas vyhlásil: "Nikto nás už nemôže rozdeliť!"

Pre reformátora bola nielen doktrína ospravedlnenia nevyjednávateľná, ale ani priblíženie sa k otázke nemožné. Dôvodom pre neho bolo to, že rímskokatolícke chápanie ospravedlnenia nemalo žiadny základ v Biblii, ale mohlo sa odvolávať len na cirkevnú tradíciu. Dokonca aj všeobecný koncil by bol v konečnom dôsledku užitočný, ako Luther už na začiatku uznal, ak by sa o náuke a praktizovaní viery „vyjednávalo“ a rozhodovalo sa o nich výlučne na základe Svätého písma. Pretože „aj koncily sa môžu a mýlili“, znelo jeho revolučné vyhlásenie v Lipskej dišputácii v roku 1519. Po definitívnom odlúčení od Ríma koncom roku 1520 mal každý zástanca reformácie jasno ako sám Luther: len s Bibliou ako jedinou záväznou normou – sola scriptura – by došlo k obnoveniu cirkevného spoločenstva s Rímom. Pre Rím by to však neznamenalo nič menšie ako odmietnutie chápania cirkvi a služby. Táto cena bola pre Rím na Tridentskom koncile (1545-1563) príliš vysoká. Luther zomrel v počiatočných fázach tohto koncilu, ktorého zlyhanie jasne predvídal. S Jeremiášom mohol povedať: „Chceli sme uzdraviť Babylon, ale nebola uzdravená.“ (Jeremiáš 51,9:XNUMX)

Skutočne, skutočné rímskokatolícke „áno“ reformačnému chápaniu ospravedlnenia by nevyhnutne viedlo k samorozpusteniu tejto cirkvi. Na to sa dalo v ekumenickom dialógu len „zabudnúť“, pretože sa zmenilo chápanie významu princípu Sola Scripura luteránskou cirkvou. V základnom texte Rady EKD ospravedlnenie a slobodu. 500 rokov reformácie 2017 je to [nazývané:

»Sola scriptura už dnes nemožno chápať tak, ako tomu bolo v čase reformácie. Na rozdiel od reformátorov si dnes ľudia uvedomujú, že tvorba jednotlivých biblických textov a samotného biblického kánonu je procesom tradície. Stará opozícia medzi „Samotným Písmom“ a „Písmom a tradíciou“, ktorá ešte určovala reformáciu a protireformáciu, už nefunguje tak, ako v šestnástom storočí... Od sedemnásteho storočia sa biblické texty historicky a kriticky preskúmané. Preto ich už nemožno chápať ako „Slovo Božie“, ako tomu bolo za čias reformátorov. Reformátori v podstate predpokladali, že biblické texty skutočne dal sám Boh. Vzhľadom na rôzne verzie textovej časti alebo objavenie rôznych vrstiev textu už túto myšlienku nemožno udržať.« (s. 83, 84)

Keďže luteránska cirkev stratila základy, ktoré kedysi viedli k reformácii, dokázala sa v zásade priblížiť Rímu v každej otázke. Základom je historicko-kritický spôsob výkladu, ktorý je dnes štandardom v oboch cirkvách. Rozlišuje medzi „Písmom svätým“ a „Božím Slovom“, ktoré síce nie je totožné s Bibliou, ale určite je v nej počuť. Slovami základného textu:

»Dodnes sú ľudia oslovovaní týmito textami, s nimi a pod nimi a dotýkajú sa ich až do jadra – presne tak, ako to bolo v reformačnej teológii znovu a znovu popisované ako charakteristika Božieho slova. V tomto zmysle možno tieto texty aj dnes považovať za ›Slovo Božie‹. Toto nie je abstraktný úsudok, ale opis skúseností s týmito textami: Aj dnes, keď ľudia čítajú alebo počujú tieto texty – nie automaticky zakaždým, ale znova a znova – majú pocit, že obsahujú pravdu, pravdu o sebe, o svete. a Boh, ktorý im pomáha žiť. Preto tieto texty stále tvoria kánon Cirkvi.« (s. 85, 86)

Ekumenický proces možno pochopiť len za týchto podmienok. Len za týchto podmienok môže ekumenicky orientovaný charakter dnešného podujatia, slávnostne pripomínaného cirkvami, politikou a spoločnosťou.

To tiež Spoločná deklarácia o doktríne ospravedlnenia mohlo vzniknúť len odvrátením sa od reformačného princípu sola scriptura, bude jasné aj každému laikovi, ktorý bez predsudkov a s láskou k pravde podrobne skúma rozsiahle fakty. O čo viac však znalému nositeľovi protestantského dedičstva?

Ale tam, kde evanjelická cirkev oslavuje Luthera oddeleného od Lutherových základných záujmov, kde pri vysoko symbolickom 500. výročí svojho vzniku verejne odhaľuje svoj draho kúpený odkaz a stáva sa obeťou „podvodu“ (Daniel 8,25:XNUMX) tej moci, ktorej dedičstvo len krv a slzy a ktorých stanoviská zostali v podstate nezmenené, zaznel umieračik reformácie nad „novým“ Wittenbergom. Protest je oficiálne ukončený a očividne je dnes už minulosťou.

Tým je však dnes daný signál na znovuzrodenie protestantizmu! Prorocký signál na obnovenie protestu, ktorý sa začal v zámockom kostole vo Wittenbergu údermi kladiva, vyšiel v neporovnateľnej noblese z Lutherových pier vo Wormse v roku 1521 a mocne zaznel z úst nemeckých kniežat v Speyeri v roku 1529, v r. veľká hodina histórie ako v Bachovej hymne.

V skutočnosti už nič po dnešku nebude ako predtým. Symbolické tehotenstvo z 31. októbra 2017 nemožno prekonať: to, čo cirkevní predstavitelia a teológovia dali na papier v roku 1999 ako výsledok desaťročí ekumenickej práce, teraz vysiela svoje „jasné“ lúče do celého sveta. Sú predzvesťou nedeľných zákonov, klamlivým úsvitom sveta zmiereného s Bohom a so sebou samým, predohrou rýchlo sa blížiacej „1000-ročnej ríše“ s „mierom a bezpečnosťou“ pre celú planétu.

„Kráľovstvo“, v ktorom však nebude miesto pre nikoho, kto bude veriť tak, ako veril Martin Luther.

Tetzelove klamstvá nevydržali. Keď augustiniánsky mních vzal pero, pápežova diadém sa zachvela. Lebo v tom pere bol Boží Duch. Dom postavený „na piesku“ (Matúš 7,26:20,8) sa musí zrútiť sám do seba. „Spoliehajú sa na vozy a kone; ale pamätáme si meno PÁNA, nášho Boha.“ (Žalm XNUMX:XNUMX) „Slová“ ekumenizmu sú založené na rovnakom základe ako ten, na ktorom stál Tetzel. Ale ani ten najmocnejší podnik nemôže existovať, pokiaľ sa nezakladá na pravde.

"ekumenizmus"! Stala sa diktátom pre budúcnosť Európy a sveta. Je to správa, ktorá je dnes vysielaná z Wittenbergu. Chýba mu však štandard pravdy, ktorý priniesol reformáciu.

„Z Božej milosti tento úder wittenberského mnícha otriasol základmi pápežstva. Jeho priaznivcov paralyzoval a vydesil. Prebudil tisíce zo spánku omylov a povier. Otázky, ktoré nastolil vo svojich tézach, sa v priebehu niekoľkých dní rozšírili po celom Nemecku a za niekoľko týždňov prenikli celým kresťanstvom“ (Ellen White, Znamenie doby, 14. júna 1883) „Lutherov hlas sa ozýval z hôr a z dolín... Otriasol Európou ako zemetrasenie.“ (Tamže, 19. februára 1894)

Hlasný výkrik zo Zjavenia 18 zasiahne všetky národy tejto zeme vo veľmi krátkom čase. Pohne srdciami našich politikov a privedie každého lídra a občana našej a každej inej krajiny k rozhodnutiu. Ako v dňoch nasledujúcich po 31. októbri 1517.

„A potom som videl anjela zostupovať z neba, ktorý mal veľkú moc, a zem bola osvietená jeho slávou. A mocne zvolal mocným hlasom: Veľký Babylon padol, padol a stal sa príbytkom démonov a väzením pre všetkých nečistých duchov a väzením pre každého nečistého a nenávideného vtáka. Lebo všetky národy pili horúce víno jej smilstva a králi zeme s ňou smilnili a kupci zeme zbohatli z jej nesmierneho bohatstva. A počul som iný hlas z neba, ktorý hovoril: Vyjdite z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch, aby ste nedostali z jeho rán. Lebo ich hriechy siahajú až do neba a Boh si spomenul na ich neprávosti." (Zjavenie 18,1:5-XNUMX)

Nastal čas, aby Luther prehovoril, keď po stretnutí so svojím Vykupiteľom spoznal, že to, čo platilo pre jeho Majstra, platí aj pre neho: „Narodil som sa a prišiel som na svet, aby som svedčil o pravde.“ (Ján 18,37: 3,7) Keď vlastným obrátením pochopil, že večný osud miliónov ľudí závisí od kázania pravého evanjelia, Kazateľ XNUMX:XNUMX sa preňho stal Božím príkazom hovoriť a konať. Keď sa osobne stretol s Ježišom Kristom, nič nemohlo utlmiť jeho túžbu pracovať na spáse ľudí okolo seba.

Ale úsvit posledného protestu, ktorý Božie Slovo predpovedalo, vypukne dnes, práve v tú hodinu, v ktorej bola zo zámockého kostola vo Wittenbergu vystretá ruka bratstva k rímskemu biskupovi. (Bohoslužba k výročiu reformácie)

„A Boh povedal: Buď svetlo! A bolo svetlo." (Genesis 1:1,3)