Božia spása: odpoveď na ťažkú ​​otázku

Božia spása: odpoveď na ťažkú ​​otázku
Orion – sídlo Boha unsplash.com - Samuel PASTEUR-FOSSE

Prečo tento svet hriechu a utrpenia stoná takmer dvetisíc rokov od Ježišovej smrti? Autor: Dave Fiedler

Čas čítania: 20 minút

Túžba po spáse je základnou túžbou každého človeka. Aj keď sme málokedy natoľko priamočiari, aby sme povedali: „Ja som ti to hovoril!“, prirodzene cítime určité uspokojenie, keď ostatní vidia, že náš názor bol správny. To tiež nemusí byť nesprávne. Pýcha však má tendenciu podnecovať túžbu znehodnocovať iných alebo vyvyšovať sa. Napriek tomu je legitímne želanie, aby ostatní uznali za pravdivé a správne to, čo je tiež pravdivé a správne.

Tak ako ľudia, ktorých stvoril, aj Stvoriteľ sa teší na deň svojej spásy. Niekoľko tisícročí trpezlivo sledoval nákladnú cestu, aby ukázal dobro a nevyhnutnosť svojich zásad vlády. V dejinách nášho spoločenstva sa stretávame s touto opakujúcou sa témou, jedinečným adventistickým pohľadom: charakter veriacich bude plne odrážať obraz Ježiša v poslednej generácii. Budú žiť bez hriechu v čase súženia, čím rehabilitujú Boží charakter, ospravedlňujú ho, zachraňujú jeho slávu. Existuje niekoľko aspektov tohto scenára, ktoré si zaslúžia našu pozornosť.

  • Prečo by sa Boh vôbec uberal takýmto smerom?
  • Prečo jednoducho nevyhlási, že má pravdu?
  • Prečo riskuje demonštráciu?
  • Prečo si na to dáva čas?
  • Prečo by mal čakať na „poslednú generáciu“, aby splnila bezprecedentnú výzvu?

Denne čas je drahý – ani nie tak v ľudskej mene, ako v drahšej mene: utrpenie. S každým novým dňom si milióny ľudí, ktorí obývajú túto hriešnu planétu, vyberajú hroznú daň. Sám Boh trpí viac ako oni, oveľa viac, že ​​to nedokážeme pochopiť a len málokedy si to uvedomujeme.

"Väčšinou, keď ľudia premýšľajú o tom, čo by sa stalo, keby spomalili alebo zrýchlili kázanie evanjelia, myslia na svet a na seba. Málokto myslí na Boha alebo na bolesť, ktorú hriech spôsobuje nášmu Stvoriteľovi." Celé nebo trpelo Ježišovou agóniou, ale jeho utrpenie nezačalo a neskončilo jeho zjavením ako človeka. Kríž odhaľuje našim otupeným zmyslom bolesť, ktorú hriech spôsobuje Božiemu srdcu od samého začiatku. Každé odchýlenie sa od zákona, každý krutý čin, každé zlyhanie ľudstva odkloniť sa od cesty, ktorú určil Boh, mu spôsobuje veľký zármutok." (vzdelanie263; pozri vzdelanie, 217)

utrpenie záleží. To stráca čas. Keby nebolo utrpenia, mohli by sme si myslieť, že Boh by nemal motiváciu zaoberať sa problémom hriechu teraz, ale až o niekoľko miliónov rokov. Ak nebolo utrpenia, prečo by sa mal ponáhľať?

Ale utrpenie je dvojsečná zbraň. Aj keď nás uisťuje, že Boh má dosť dôvodov na to, aby hľadal riešenie „veľkého sporu“, vyvoláva aj otázku: prečo dovoľuje, aby sa utrpenie vlieklo?

Prečo Boh neukončí utrpenie?

Možno nedokážeme pochopiť všetko, čo súvisí s týmto problémom. Musíme však pripustiť, že Boží súčasný vzťah k pokračujúcej existencii hriechu musí spadať do jednej zo štyroch kategórií:

  • Nemôže zrušiť hriech.
  • Môže zrušiť hriech, ale nechce.
  • Môže zrušiť hriech, ale nie je pre neho dosť dôležitý.
  • Môže zrušiť hriech, ale má dostatočne závažné dôvody, aby ospravedlnil, že hriech na určitý čas dovolí.

Aj bez teologického vzdelania vidíme, že prvé tri možnosti beznádejne protirečia svedectvu inšpirácie. Ak hriech nespôsobuje utrpenie, človek by si mohol myslieť, že ho z vesmíru nebude treba odstraňovať alebo vôbec nie. Ak hriech spôsobuje utrpenie iba hriešnym tvorom, človek by mohol mať podozrenie, že Bohu chýba súcit potrebný na odstránenie hriechu z vesmíru. Ale keďže samotný Stvoriteľ aj jeho stvorenia trpia hriechom, je logické, že musí existovať opodstatnený dôvod, ktorý odďaľuje odstránenie hriechu. Vynára sa otázka: „Aký dôvod by mohol oddialiť odstránenie hriechu?“ Našťastie na túto otázku existujú odpovede:

„Prečo bolo dovolené, aby ten veľký boj trval veky? Prečo nebol Satan vyhladený, keď začal svoju vzburu? - Aby sa vesmír presvedčil o Božom spravodlivom zaobchádzaní so zlom a hriech dostal večné zatratenie. V pláne spásy sú vzostupy a pády, ktoré ani vo večnosti náš duch nikdy úplne nepochopí – zázraky, ktoré anjeli túžia pochopiť.“ (vzdelanie308; pozri. Vzdelanie, 252)

„Boh vo svojej múdrosti nepoužil nátlak, aby potlačil Satanovu vzburu. Takéto opatrenia by skôr vzbudili súcit so Satanom a zvýšili by jeho vzburu, než oslabili jeho moc. Keby Boh potrestal Satanovu vzburu v prvom rade, oveľa viac bytostí by videlo Satana krivdu a nasledovalo by jeho príklad. Bolo potrebné, aby dostal čas a príležitosť rozvinúť svoje falošné princípy.« (Znamenie doby, 23. júla 1902)

„Veľký boh mohol toho arcipodvádzača v okamihu zhodiť z neba. Ale to nebol jeho zámer... Keby Boh použil svoju moc na potrestanie tohto úhlavného rebela, nespokojní anjeli by nevyšli. Boh sa teda vybral inou cestou. Chcel, aby celý nebeský zástup jasne pochopil jeho spravodlivosť a súd.« (Duch proroctva 1, 21)

„Všetko múdry Boh dovolil Satanovi, aby pokračoval vo svojom diele, kým duch nespokojnosti nedozrel do otvorenej vzbury. Jeho plány sa museli naplno rozvinúť, aby všetci videli ich pravú podstatu a účel. Lucifer mal mimoriadne vysokú pozíciu ako pomazaný cherubín; bol veľmi milovaný nebeskými bytosťami a mal na ne veľký vplyv... Svoju pozíciu prezentoval veľmi obratne a svoje zámery presadzoval hádkami a klamstvom. Jeho sila klamstva bola veľmi veľká. Pod rúškom nepravdy získal náskok. Ani verní anjeli nedokázali úplne preniknúť cez jeho charakter a ani vidieť, kam smeruje jeho práca.« (Veľký spor497; pozri. Veľký boj, 499)

Obtiažnosť týchto odpovedí zostáva faktorom času. Každý z týchto bodov vysvetľuje, prečo Satan nebol zničený, keď padol. Ale čo teraz? Neuplynulo už dosť času, aby všetci prezreli jeho zámery?

Nebola bitka už vyhratá na Kalvárii?

V tomto bode sú posudky trochu zložitejšie. Niektoré výroky Ducha proroctva vyvolávajú dojem, že problémy na kríži boli konečne vyriešené. Ďalšie vyhlásenia jasne hovoria, že sú stále otvorené. Napríklad:

„Ježišov život bol najúplnejšou a najdôkladnejšou rehabilitáciou (záchranou cti) zákona jeho Otca. Jeho smrť potvrdila nemennosť zákona. « (Tento deň s Bohom, 246)

»Plán spásy mal ešte širší, hlbší význam ako spása človeka. Ježiš neprišiel na zem len preto, aby umožnil obyvateľom nášho malého sveta zachovávať Jeho zákon tak, ako má byť, ale aby vykúpil Boží charakter pred vesmírom... Ježišova smrť, aby zachránil ľudstvo, nesprístupnil len nebesia človeka, ale rehabilitoval pred celým vesmírom spôsob, akým sa Boh a jeho Syn stretli so satanovou vzburou. Zabezpečil trvalú platnosť Božieho zákona a zjavil povahu a následky hriechu.« (Patriarchovia a proroci68-69; pozri. patriarchov a prorokov, 46)

„Až po Ježišovej smrti sa anjelom a nepadlým svetom vyjasnil skutočný charakter Satana. Až potom uvideli úniky a obvinenia niekdajšieho vznešeného anjela v ich správnom svetle. Teraz sa ukázalo, že jeho údajne bezchybný charakter bol klamlivý. Jeho hlboký plán postaviť sa na jedinú vládu bol preverený. Jeho nepravdy boli viditeľné pre všetkých. Božia autorita bola stanovená navždy. Pravda zvíťazila nad nepravdou.« (Znamenie doby27. augusta 1902)

Akokoľvek presvedčivo môžu takéto vyhlásenia znieť samy osebe, je tu ešte jeden náskok. Zatiaľ čo niektorí budú v pokušení vidieť v tom „rozpor“, je jasné, že samotná Ellen White nič také nevidela. Keď hovorila o účinkoch Ježišovej obete, poznamenala nasledovné:

»Satan si uvedomil, že jeho maska ​​bola strhnutá. Jeho postup bol zjavený pred nepadlými anjelmi a celým nebom. Odhalil sa ako vrah. Preliatím krvi Božieho Syna sa pripravil o všetok súcit nebeských bytostí. Odvtedy bola jeho práca obmedzená. Nech už zaujal akýkoľvek postoj, už sa nemohol dočkať, keď anjeli, keď prídu z nebeských nádvorí, obvinia Ježišových bratov, že nosia pred nimi nečisté rúcha zašpinené hriechom. Posledné puto náklonnosti medzi nebom a Satanom bolo pretrhnuté.
Satan však vtedy nebol zničený. Ani teraz anjeli nechápali, čo všetko tento veľký boj zahŕňal. Princípy, o ktoré ide, museli byť ešte úplne odhalené a v záujme človeka musí Satan naďalej existovať. Ľudia, podobne ako anjeli, musia rozpoznať veľký kontrast medzi kniežaťom svetla a kniežaťom temnoty a rozhodnúť sa, komu budú slúžiť.« (Túžba vekov761; pozri. Jediný – Ježiš Kristus, 762-763)

Prečo 4000 a potom znova 2000 rokov?

Prečo trvalo štyri tisícročia, kým nepadlé bytosti videli Satana v jeho pravom svetle? „Označil sa ako vrah.“ Nebolo to jasné z čias Kaina? Koľko miliónov vrahov tam bolo? Neboli započítané?

Nie – aspoň nie ako presvedčivý dôkaz. Nič v zadržiavanej bolesti štyritisíc rokov nebolo také výrečné ako ukrižovanie. Z jednoduchého dôvodu: všetci, ktorí predtým zomreli, boli hriešnici. Satan mal perfektnú výhovorku. Bol to Boží zákon, nie jeho, ktorý hovoril, že hriešnici musia zomrieť. Až pri Kristovej smrti sa ukázalo, že Satan zabije nevinnú bytosť.

Ešte zarážajúcejšie však je, že po kríži je vraj potrebný ďalší dôkaz. Čo by to mohlo byť? Nestačí Ježišova smrť na to, aby odhalila diabolskú povahu Satana a hriechu?

Aby sme tieto otázky ďalej preskúmali, zamyslime sa nad zmyslom a povahou Božieho úsilia zachrániť Jeho slávu. V prvom rade je dôležité, aby česť spaseniu nebolo len prejavom väčšej sily alebo múdrosti. Spása cti zahŕňa vyvrátenie konkrétnych obvinení. Okamžité zničenie Satana by ho umlčalo, ale neodmietlo by jeho obvinenia. To jasne ukazuje pôvodné rozhodnutie Božstva: Luciferove vládne princípy dostali čas na rozvinutie. Tiež si všimnite, že česť spasenie vyžaduje jasné dôkazy. Bez ohľadu na to, čo obidve strany tvrdia, problém zostáva nevyriešený, kým objektívne, demonštratívne dôkazy nepreukážu, kto má pravdu.

Táto úvaha môže byť okamžite zrejmá, ale jej dôsledky sú hlboké v kontexte plánu spásy. Ak o otázkach veľkého boja rozhodne praktická ukážka, je pravdepodobné, že závery si budú môcť diváci urobiť sami. Tomu nepadlé bytosti ľahko uveria. Ale uvážte, že aj ľudstvo sa musí rozhodnúť, každý sám za seba.

Veľmi praktický problém tu vzniká z ľudskej slabosti. Satanove podvody sú také dômyselné, že trvalo štyri tisícročia, kým sa z anjelských sŕdc vyženie všetka náklonnosť k nemu. Ako potom možno očakávať, že sa muž rozhodne len o sedemdesiat rokov? – je oveľa menej inteligentný a vidí oveľa menej dostupných dôkazov. Na prvý pohľad sa táto otázka môže zdať frivolná, ale jednoduchá odpoveď, ktorú poskytujeme, spúšťa úplne nový reťazec otázok.

Odpoveď je asi len jedna: každý je skúšaný len z toho, čo vie sám ohodnotiť. Pretože hranice ľudskej smrteľnosti nedovoľujú niekoľkotisícročný luxus na rozhodnutie. Často hovoríme: Človek je zodpovedný len za svetlo, ktoré prijíma. Ďalším aspektom toho istého problému je Pánov prísľub: „Verný je Boh, ktorý vás nenechá pokúšať nad vaše sily.“ (1 Kor 10,23:XNUMX)

Takže to znamená, že ľudstvo bolo do určitej miery chránené pred podvodmi diabla. To však neznamená, že cez ne vidíme rýchlejšie ako nepadlé svety, ale že sme ich nestretli všetky. Zjednodušene povedané, Boh zabránil diablovi, aby nám predložil svoje najpresvedčivejšie argumenty, pretože by sme ich jednoducho nezvládli.

To nám môže znieť spravodlivo a spravodlivo; ale zamyslime sa na chvíľu, ako to vidí diabol. Postavme sa na jeho miesto. Presvedčilo by nás to? Považovali by sme to za spravodlivé? A čo si o tom myslia nepadlí anjeli? Ak má nastať spása na scéne vedomého rozhodnutia a inteligentného vyhodnocovania protichodných tvrdení, potom takáto cenzúra nepriateľských argumentov vážne ohrozuje akýkoľvek dôkaz ľudskej lojality.

Problém sa len zhorší, keď zahrniete prípad tých, ktorí sú už dávno mŕtvi. Ak Pán navrhuje priviesť do Božej rodiny početných vzkriesených, ktorí nikdy nepočuli Satanove „najlepšie“ argumenty, nemožno očakávať, že nepadlí anjeli budú cítiť veľa nepohodlia? Zvážte toto: len pred niekoľkými tisíckami rokov boli Luciferovi rovnako zmýšľajúci ľudia jej priateľmi a spoločníkmi. Ak by anjeli mohli padnúť tak ďaleko, akú záruku majú títo nepreskúšaní, hriešni ľudia?

Aby Pán zmiernil obavy padlých a nepadlých anjelov, musí urobiť dve veci. Musí ukázať, že ľudstvo dokáže čeliť a poraziť celú šírku podvodov hriechu. Musí tiež ukázať, že existuje rozpoznateľný faktor, ktorý je vždy spojený s týmto víťazstvom. Inými slovami, všetci, ktorí víťazia nad hriechom, potrebujú spoločnú vlastnosť. Túto vlastnosť nesmie mať nikto, kto pokračuje v hrešení napriek možnosti získať ju. Musí existovať určitý rozlišovací znak, ktorý vždy vedie k úplnému víťazstvu.

Keď sa tieto dva fakty preukážu, možno logicky dospieť k záveru, že tí, ktorí zomreli a mali toto konkrétne znamenie, by odmietli diablove podvody, keby mali čas a príležitosť. Vďaka tejto jedinej vlastnosti ich teda môžu bezpečne prijať do nebeského spoločenstva.

Spravodlivosť skutočne prichádza vierou

Toto všetko môže znieť ako nové, ale sme úplne späť na dobre známych teologických cestách. Životne dôležitá vlastnosť, nevyhnutný rozdiel medzi spravodlivým a zlým, nie je nič iné ako „viera“.

Možno teraz lepšie chápeme, že po Ježišovom živote, smrti a vzkriesení sú potrebné ďalšie dôkazy. Vidíme dva problémy – jeden od diabla a druhý od nepadlých obyvateľov vesmíru. Stále čakajú na riešenie. Keďže oba body súvisia s hmatateľnými voľbami jednotlivého, padlého, hriešneho človeka, nemalo by byť prekvapením, že Ježišova obeta nemohla poskytnúť potrebné dôkazy priamo. Ale pozor na skrat, že človek je zdrojom svojej vlastnej spásy alebo spásy PÁNA. Aj keď ľudskosť zohráva určitú úlohu, stále je večnou pravdou, že všetky dobré veci pochádzajú od Boha. Ak niekto, kdekoľvek a kedykoľvek žije život v poslušnosti Božiemu zákonu, vďačí za to Ježišovej moci.

V podstate ľudský faktor pri záchrane Božej cti bol len o niečo viac ako len zdržujúci faktor. Kríž vyvrátil mnohé satanove obvinenia a ľudstvo odhliadnuc od toho, zdá sa, že vesmír už dospel k svojmu verdiktu: Boh je „nevinný“ vo všetkých bodoch.

„Aj keby všetci obyvatelia tohto malého sveta odmietli poslúchať Boha, nezostal by bez cti. Mohol v jedinom okamihu zmiesť každého smrteľníka z povrchu zeme a vytvoriť novú rasu, ktorá by znovu osídlila svet a oslávila jeho meno. Božia sláva nezávisí od človeka.« (Recenzia a Herald, 1. marca 1881, porov. Posvätný život, 49)

„Dielo vykúpenia pre ľudí nie je všetko, čo sa uskutočňuje cez kríž. Božia láska je zjavená celému vesmíru. Knieža tohto sveta je vyhnané, Satanove obvinenia proti Bohu sú vyvrátené a obvinenia, ktoré vzniesol proti Nebu, sú navždy odstránené.” (Túžba vekov625; pozri. Jediný – Ježiš Kristus, 622)

Akokoľvek je to povzbudzujúce, zostávajú otázky, ktoré ovplyvňujú ľudstvo. Hoci sa Ježiš skutočne stal človekom, otázka ľudskej poslušnosti sa zdá byť akosi nevyriešená. „Satan vyhlásil, že pre synov a dcéry Adama je nemožné dodržiavať Boží zákon. Preto obvinil Boha, že mu chýba múdrosť a láska. Ak by nemohli dodržať zákon, bola by to chyba zákonodarného zboru.« (Znamenie doby, 16. januára 1896)

"PÁN si želá vyvrátiť Satanove obvinenia prostredníctvom svojho ľudu tým, že ukáže ovocie, ktoré pochádza z nasledovania správnych zásad." (Kristove objektové lekcie296; pozri. Kristus učí prostredníctvom podobenstiev, 211)

Keďže však posledná generácia Božieho ľudu zdokonaľuje svoj charakter a žije podľa jeho zákona, Satan má ešte ďalší argument:

Božie odpustenie pod útokom

„Satan vyhlásil, že u Boha niet odpustenia a že ak Boh odpustí hriech, stratí jeho zákon účinnosť. Hovorí hriešnikovi: Si stratený.« (Recenzia a Herald, 19. januára 1911)

Boží ľud je konfrontovaný s týmto argumentom až veľmi neskoro – v čase „úzkosti pre Jákoba“ [Jeremiáš 30,7:XNUMX]: Satan „presne pozná hriechy, ku ktorým ho pokúšal, maľuje ich pred Bohom tým najstrašnejším farby a tvrdí, že tento ľud si rovnako ako on zaslúži byť vylúčený z Božej priazne. Vyhlasuje, že Pán im nemôže právom na jednej strane odpustiť hriechy, ale na druhej strane zničiť jeho a jeho anjelov. Nárokuje si ich ako korisť a žiada, aby mu boli odovzdané na zničenie.« (Veľký spor618; pozri. Veľký boj, 619)

Aj keď Satan uvádza túto otázku ako úplne posledný argument, nemali by sme to na ľahkú váhu odmietnuť. Sme zvyknutí na ľudský právny systém, kde je odpustenie na vôli. Preto na nás diablove tvrdenie, že sudca vesmíru nemôže odpustiť naše hriechy, robí len malý dojem. "Samozrejme, že môže," hovoríme. "Smrť na Kalvárii mu dáva právo odpúšťať hriechy."

Nebolo by však zlovestné, keby Satan použil argument, ktorý mal byť vyvrátený už takmer dvetisíc rokov. Ak, ako už bolo naznačené vyššie, Satan má argumenty, ktoré sme ešte nevyvrátili, potom otázka, či má Boh právo odpúšťať, je pravdepodobne stále na jeho zozname. Ale PÁN nie je nikdy nepripravený. Aj keď Satan stále vyťahuje argumenty na tejto základnej úrovni, zdá sa, že Pán má v zásobe aj argumenty, ktoré si ušetril špeciálne pre tento útok. „Ešte musí zažiariť veľa svetla Božieho zákona a evanjelia spravodlivosti. Keď toto posolstvo pochopíme v jeho pravom charaktere a ohlásime v duchu, rozžiari zem svojou slávou.« (Tento deň s Bohom, 314)

Záchrana cti je dlhý a náročný proces. Utrpenie miliónov mužov, žien a detí – utrpenie Božstva – ich robí tak nepredstaviteľne drahými. Stojí všetko to utrpenie za to?

Áno! Stojí to za to, aj keď záchrana cti si vyžaduje čas. Či už tento proces skončí počas nášho života alebo nie, oplatí sa počkať. Nemôžeme urobiť viac ako len čakať? Nemôžeme sa uistiť, že naše činy, naše rozhodnutia a naše životy sú úplným svedectvom o Ježišovi? Nemôžeme pracovať ako nikdy predtým a študovať ako nikdy predtým? „PÁN si želá odpovedať na Satanove obvinenia prostredníctvom svojho ľudu.“ Nemôžeme našu starosť o našu spásu nahradiť väčším záujmom o Božiu spásu cti?

Pán hovorí, že Jeho veľký plán na zabezpečenie toho najlepšieho z vesmíru bude nakoniec dovedený do úspešného konca – s nami alebo bez nás.

„Celý vesmír bol svedkom povahy a následkov hriechu. Keby hneď na začiatku úplne odstránil hriech, vystrašil by anjelov a zneuctil Boha. Ale teraz vyhladenie hriechu preukáže jeho lásku a zachráni jeho česť v očiach všetkých tvorov vesmíru... Osvedčené stvorenie sa už nikdy neodvráti od svojej oddanosti tomu, ktorého povaha im bola plne odhalená ako povaha nevyspytateľnej lásky a nekonečnej múdrosti.« (Veľký spor504; pozri. Veľký boj, 507)

Jedného dňa bude dielo záchrany cti zavŕšené. Z Božej milosti majú ľudia možnosť podieľať sa na veci. Existuje silnejšia motivácia pre svätosť? Aký lepší dôvod byť adventistom siedmeho dňa?

Od: Dave Fiedler, Spätný pohľad, Dejiny adventistov siedmeho dňa v esejoch a úryvkoch, 1996, Academy Enterprises, Harrah, Oaklahoma, USA, strany 272-278.

zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Súhlasím s uložením a spracovaním mojich údajov podľa EU-DSGVO a súhlasím s podmienkami ochrany údajov.